Snažíme sa o ríše medzi sebou susediace alebo o národy v integračnom procese?

V posledných dňoch pred Eurovoľbami sa do popredia dostávajú mnohé z doteraz neprediskutovaných tém, mnohé taktiky politikov, ktoré spočívajú v snahe získať si posledný kruh svojich priaznivcov – a teda nádejných voličov, no podobne i mnohé obavy, na ktorých počiatku stoja nevysvetliteľné pohnútky rôznych skupín ľudí.
Európa v rozpätí posledných mesiacov prekvitá snahami nacionalistov, ktorí sa pokúšajú o narušenie procesu integrácie.

Náhradu vidia vo vybudovaní národných štátov.Takýto scenár sa začal písať v momente, kedy sa územie Európskej únie nebolo schopné dostatočne efektívne vysporiadať s utečeneckou krízou. Práve vtedy sa začali v členských štátoch postupne formovať skupiny, ktoré svoju politiku postavili na báze strachu, xenofóbie, predsudkoch a bezradnosti ľudu. Práve takto vyprodukované emócie totiž vedú ľudstvo k tým urnám, kde majú základňu extrémisti. Je pochopiteľné, že práve obava z budúcnosti, ktorá by mohla byť údajne riskantným behom naprieč európskemu územiu obsadenému tisíckami utečencov z Blízkeho východu, vedie ľudí k podporovaniu tohto druhu politiky. Pokúšame sa nájsť istoty v ponúkanom, a to i za cenu popretia aktuálneho, ktoré nám dalo možnosť žiť životy, ktoré žijeme a byť tými, ktorými dnes sme. Pretože v konečnom dôsledku, minimálne identita nás mladých, či už si to uvedomujeme alebo nie, sa vyformovala v priestranstve, ktoré nazývame Úniou.

Budovanie národných štátov – návrat k bohatstvu, ktoré sme vlastnili kedysi?
Práve takto by mohla znieť aktuálne položená otázka; pokiaľ vyjadrujeme nesúhlas so záujmami, ktoré presadzuje Brusel a pokladáme politiku vedenú EÚ za vzdialenú od tej, ktorú vyžadujeme doma, zrejme by sme mali pochopiť, že kompetencie Bruselu nepokrývajú ani zďaleka celú tú škálu rozhodnutí, ktoré mu pripisujeme. Inak povedané, častokrát nachádzame problém v diktáte EÚ, zatiaľ čo národná politika nezabezpečuje ani len sčasti to, čo by malo byť jej primárnou náplňou. Pokiaľ sa vystatujeme, že každý členský štát stráca svoju národnú identitu len na úkor budovania Únie, mali by sme sa navrátiť do histórie: v roku 1951, kedy sa prvých šesť štátov EÚ podieľalo na založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele, sa začala napĺňať idea o spolupráci.

Dovtedy, ako možno nájsť v učebniciach dejepisu, sa štáty európskej zeme pod chvíľou zmietali v ošiali vojen, bojov a sporov. Tie v prvej polovice minulého storočia vyústili do dvoch najzávažnejších konfliktov, ktoré malo ľudstvo možnosť zažiť. Inak povedané, európske štáty sa po celý čas existencie ríš zbrojili o moc a územie; sen otcov zakladateľov Únie spočíval práve v opaku. Vidinu šťastia, prosperity a blahobytu videli len v snahe o spoluprácu národov, ktoré sídlili na európskom kontinente. Keď sa dnes pokúšame navrátiť späť našu vlasteneckú identitu, berieme do úvahy i fakt, že pokus o separáciu nás môže stáť mier, priateľstvá a harmóniu?